Keď sa korčuľovaním na ľade v hokejovej prípravke v Aréne Sršňov baví len štvorročný Miško
Povedali by ste, že tento chlapček mal prednedávnom len 4 rôčky a že stojí po tretí krát v živote na ľade? A že si to takto užíva na našom tréningu pre najmenšie deti ? Aj mňa to prekvapuje. Ocko s mamkou ho len teraz prihlásili do prípravky v našom hokejovom klube HK Sršne Košice.
Volá sa Miško a býva v bloku na ulici vedľa zimného štadióna Aréna Sršňov na sídl. KVP v Košiciach. Jeho príbeh poznám od narodenia. Tento chlapček je rovnako starý ako náš zimný štadión Aréna Sršňov. Keď bol ešte v kočiari, mamka s ockom s ním chodili na prechádzky okolo nášho štadióna. Keď sme tu postupne umiestnili pieskovisko a detské ihrisko, rodičia sa potešili, že budú mať kde chodiť s deťmi. Neskôr, keď sa už naučil chodiť, som tohto chlapčeka cez okno svojej kancelárie vídaval na našom pieskovisku a detskom ihrisku. Pred časom mi tu popod okno začal jazdiť na bicykli. Vždy som mu niečo ,,sršňovsky hokejové,, podaroval, aby som to v ňom zapálil. A podarilo sa. Je na ľade na našom tréningu a užíva si to. Teším sa z toho, že veci fungujú.
Keď sme v minulosti s architektom ešte len projektovali zázemie zimného štadióna Aréna Sršňov, moja kancelária mala byť umiestnená v zadnej časti interiéru. Keď som sa ho pýtal prečo vzadu, vravel, že v každom podobnom projekte sú správcovia budov umiestnení v zadnej časti, lebo v lukratívnej časti je potrebné prenajímať priestory na obchod a služby. Ja som mu oponoval, že zimný štadión je iný projekt. Že na zimnom štadióne mám v pláne založiť hokejový klub pre deti a že moja kancelária musí mať okno do ulice a najlepšie priamo na prístupový chodník k zimnému štadiónu a ak tam cez okno uvidím aj na pieskovisko príp. na detské ihrisko, tak to bude to najlepšie, čo môžeme urobiť. Projektant si vtedy o mne pomyslel svoje, ale ja som sa nedal odbiť. Keď teraz pozerám z okna, som rád, že som vtedy trval na svojom. Vždy, keď popri práci z okna svojej kancelárie vidím deti návštevníkov zimného štadióna či deti z okolitých ulíc na našom pieskovisku a detskom ihrisku, štartujem ako blesk zo štadióna. Naše vlastné sršňovské pexeso je zaraz v rukách pinďúrika. Mám však vždy podmienku, že keď ho doma vlastnoručne postrihá, tak mi ho musí prísť na druhý deň ukázať. Na druhý deň opäť štartujem von z "kancelmárie", tentokrát so sršňovskou maľovankou v ruke. Opäť trvám na tom, že mi ju musí prísť ukázať vymaľovanú. Vešiam ju potom na nástenku v našej vstupnej hale štadióna. Na ďalší deň štartujem opäť, tentokrát so samolepkou sršňa s logom klubu. Na štvrtý deň už mám preňho pripravené korčule, hokejku a prilbu. Najprv váha. Pozrie na nich, omrkne a odbehne sa hrať ďalej na pieskovisko. Netlačím naňho, ani by to nemalo význam. O dva dni ho tu mám znovu. Už z chodníka cez okno mi kričí. Ujo Marek, kde sú tie korčule, hokejka a prilba. Ja chcem na ľad. Hovorím mu, až vo štvrtok sa dá, lebo vtedy sú na ľade naši najmenší. Vo štvrtok už čakám pri dverách môjho skladu s pripravenými vecami. Stojím tam takto vždy v rovnakom čase vo štvrtok a v sobotu, od septembra do mája. Počkám si naňho kým sa zjaví sa v útrobách štadióna. Keď mu veci odovzdávam, očká sa zalesknú, ide sa na ľad. Je sršňovsky náš.
To je aj príbeh Miška a je som rád, že veci fungujú a že sa mi opäť potvrdilo, že detaily robia celok a konečný výsledok. To mi stačí.
Miškovi prajem, aby sa korčuľovaním a hokejom vždy bavil, minimálne tak, ako máte možnosť vidieť na tomto videu.
Marek Mergleský
